Okrem odborných publikácií zameraných na postihnutie nervového systému
priemyselnými škodlivinami a akútne stavy v neurológii napísala 23
beletristických kníh, väčšinou z lekárskeho prostredia.
Stýblová sa narodila 4. júna 1922 v meste Charbin na severovýchode Číny,
kde vtedy jej otec pracoval ako zememerač. Počas druhej svetovej vojny
študovala hru na klavír a hudobnú teóriu, pričom krátko aj učila.
Medicínu vyštudovala po druhej svetovej vojne, keď už bola vydatá a mala
osemmesačnú dcéru.
Ešte počas štúdií v roku 1948 napísala Stýblová svoju prvú knihu Mňa
súdila noc, ktorú inšpirovala aféra s potratmi. Bola však označená za
naturalistickú a existenciálnu a mohla vyjsť až v roku 1957.
V roku 1973 ju vymenovali za vedúcu katedry neurológie a psychiatrie
Lekárskej fakulty hygienickej Univerzity Karlovej (dnešnej 3. lekárskej
fakulty UK). V škole pôsobila až do začiatku 90. rokov.
V rokoch 1981-1990 bola poslankyňou Federálneho zhromaždenia za Komunistickú stranu.
Okrem písania odborných publikácií sa Stýblová venovala tiež
beletristickej tvorbe. Vo svojich knihách o medziľudských vzťahoch a
životných hodnotách s obľubou vychádzala z jej dôverne známeho
lekárskeho prostredia.
K najznámejším titulom Stýblovej patria romány Nenávidím a milujem a
najmä Skalpel, prosím, kde vykreslila náročnú prácu neurochirurga. Na
základe knihy vznikol rovnomenný film v réžii Jiřího Svobodu s
Miroslavom Macháčkom v hlavnej úlohe.
Medzi novšie tituly z tvorby Valjy Stýblovej patria knihy Most cez rieku
Léthé a Most samovrahov, v ktorých sa dotkla citlivých tém eutanázie a
samovraždy.
Za rozsiahly životopisný román o staviteľovi a mecenášovi Josefovi
Hlávkovi s názvom Lužanská omše dostala Stýblová v marci 2010 Cenu
Boženy Němcovej. Bola tiež nositeľkou čestného uznania Medzinárodného
združenia pre detské knihy (IBBY) za publikáciu Princ a skřivánek.